1 ) Ako sa stretli Pocestní pred štyristo rokmi v Ágre cestou do cisárskeho paláca

 (z knihy "Múdry Bírbal" Herman Klačko 1969)

Usmievavý šuhaj v bielom turbane kráča hrdým mestom Agra. Prvý raz vidí toľko nádhery. Naozaj veľa krásy leží na kamenných múroch palácov, v uliciach, na rušných bazároch aj na brehu rieky Džamuny, tečúcej pomaly cez úrodné nížiny. Oči si ide vyočiť na krásnych sadoch s palmami a veselo mu je v uliciach, kde je vera šumu, haravary a motanice. Páčia sa mu okované vozy na dvoch kolesách, ťahané malými čiernymi býkmi, ženy vo farebnom vyšívanom hodvábe a chlapi vo farebných dolománoch.
S rancom v ruke ide medzi zástupmi ľudí. Prizerá sa mohamedánom aj hindom, murárom pri práci, ako kladú kameň na kameň. Naširoko oči roztvára, lebo ešte nevidel toľko stavať. V srdci mu prekypuje veľká radosť, Že sám môže chodiť vo veľkom meste. Dych sa mu zastavuje pri pohľade na kone š cisárskymi jazdcami. Cisár má vraj v Agre a v sídelnom meste Fatehpur Síkrí vyše tridsaťtisíc koní, do tisíc slonov,cvičených poľovníckych tigrov a množstvo všakovakej divej zveriny. Nuž veselo sa mu šlo. Celé popoludnie sa tmolil po meste. Ukonaný je a hladný. Ani nepobadal, ako si šero líha na mesto. Musí sa pobrať za nocľahom. Do sídelného mesta pôjde až ráno.

Našiel neveľký hostinec, zastane si vo dverách a rozmýšľa, kde si sadnúť.
Vľavo od vchodu zbadá dvoch pocestných a pri nich aj voľné miesto. Ide teda.
»Ak žiješ vo vode, nehádaj sa s krokodílom,« počuje, ako vraví starec hind v Červenej tunike akémusi parádnemu obchodníkovi.
Popíjajú arak a zajedajú ho šťavnatým melónom. Prestali sa zhovárať, zaškuľujú na prišelca. Na šuhajovi veľmi badať, že nie je z mesta. Chudoba mu kričí z oblečenia aj z malého ranca. Ale ľudia v tomto meste sú pohostinní, ak dobrým slovom nemôžu privítať a poradiť, radšej mlčia. No pozdáva sa im šuhaj s múdrou tvárou, s ústami pripravenými na smiešok. Pozývajú ho, aby si prisadol. Zato nič, že vyzerá primladý, v Indii ťažko uhádnuť vek, mladosť tu trvá iba chvíľu. Z detstva človek vhupne rovno do dospelosti. A čo ich na ňom najväčšmi zaráža, to sú jeho oči, blčiace bystrosťou, a spôsoby, v ktorých niet ani zamak pýchy.
Pozdravil, ako sa patrí, a prisadol si. Hostinský, čo sa práve rozhovoril s pocestnými o vojne proti Gudžárátu, prišiel si privítať hosťa.
»Budeš pečenú baraninu ?« »Dobre,« vraví šuhaj.
Obzerá sa, v hostinci je plno ľudstva, vravy a šumu. Voňajú dobré jedlá. Je mladší, nuž mlčky počúva. Uctí si starých, lebo vie, že aj on bude raz starý, a nerád by bol, keby sa úcty nedožil.
Z reči badá, že ten jeden je obchodník z Agry, menom Híráčand. Čudné veci rozpráva.
»Vravíš, nehádaj sa . . . Ako? Musím sa brániť vysvetľuje spoločníkovi a obzrie sa pritom aj na šuhaja.
»Ja som ti len starú múdrosť pripomenul. Život ma naučil, že zvadou nič nedokážeš.« »Možno máš pravdu, ale ako sa ubrániš proti klebete? Ten zloduch Faríd nahovoril cisárovi, že kto ma ráno prvý uvidí, celý deň zostane hladný bez jedla. Uznáš, taká hlúposť! A prečo? Závidí mi, že dodávam cisárovi slony a tigre, a nie jeho švagor z Dillí. Nech sa mu páči zadovážiť takého slona, ako je Haváí-Nebeská kométa alebo Rah Bághá-Bojovný tiger.«
»Poznám Haváía, také zúrivé slonisko som ešte nevidel,« vraví starec.
»Vidíš, a cisár si ma predvolal, že tak a tak, čo si vraj ľudia povrávajú. Musel som prenocovať v paláci. Ráno sa mi prvy prizrel do tváre, ešte sa aj usmial a milostivo ma prepustil. Iste si pomyslel, prvý som uvidel Híráčandovu tvár, uvidíme, či budem celý deň hladný bez jedla.«
»Z toho vidieť, že je cisár spravodlivý. Dobre ti chcel a iste sa chystal zahriaknuť klebetníka, nerád on veru klebety.«
»Aj ja som sa tak nazdával, ale keď mu doniesli raňajky, pribehlo dievča, že je cisárovná veľmi chorá. Bez meškania pobral sa k nej a zostal pri nej celé predpoludnie. A keď mu doniesli obed, prišiel k nemu aj lekár Hákim Alí, zakázal mu celý deň jesť, lebo jedol to isté čo cisárovná, a ona si pokazila žalúdok. Vieš si predstaviť, ako zúril. V hneve si spomenul aj na mňa. Ten človek vraj nemá čo hľadať medzi nami. Treba ho poslať do vyhnanstva. Keď ja nemôžem jesť, ani druhí nemôžu, tak vravel. Vec odovzdal súdu.« »Pri súde sa už len obrániš. Prečo by ťa mali vyháňať? Nikomu si nič neurobil. Aj cisár sa môže pomýliť.«
»Vidíš, Džauhar, bol si sluhom aj u starého cisára Humájuna, ale vieš málo. Sudcovi som povedal to isté. A on, vraj cisár videl tvoju tvár hneď zrána a celý deň nemohol jesť. Či je to vraj nie dostatočný dôkaz?« »Mal si sa brániť, povedať mu, že za to nemôžeš.« »A či som nepovedal?« rozohnil sa Híráčand a pozrel aj na šuhaja pokojne večerajúceho.« Sudca so mnou ani neprehovoril, musí vraj poslúchať cisárske rozkazy.«
»Máš deti?« opytuje sa Džauhar.
»Troje. A čo?«
»Trápili by sa, keby ťa vykázali z krajiny. Azda by bolo lepšie celý prípad vysvetliť cisárovi ešte raz.«
»Nie som taký veľký pán, aby ma znova pustili k cisárovi.«
»Máš pravdu, len sa mi nevidí, že by náš panovník pripustil takú nespravodlivosť.«
»Preto som prišiel za tebou, Džauhar. Poraď, ako sa mám brániť proti úradníckemu zloduchovi Farídovi. Slúžil si u cisárovho otca, poznáš aj nášho veľkého Akbara. Čo mám robiť? Zajtra bude súd pred cisárom a mňa pošlú do vyhnanstva.«
Džauhar rozmýšľa, ale nič súce mu nezíde na um. Šuhaj dojedá večeru a len tak akoby pre seba poznamenáva :
»Závisť zožiera ľudĹ Spaľuje ich ako oheň drevo a ženie do zlých skutkov.«
Starý sluha Džauhar sa obzrel na šuhaja. »Kto si ty?«
»Som brahman menom Maheš Dás z Kálpí. U nás ma volajú Bírbal. Uctievam slnko ako náš veľký Akbar.«
Híráčand ho núka:
»Zajedz si s nami.«
»Nie, ďakujem. Ale ak dovolíte, poradím vám.«
Cisársky sluha hľadí na Bírbala s uznanlivým prekvapením.
»Poraď dobrému človeku, ak vieš,« vraví mu.
Aj obchodník Híráčand si ho prezerá so záujmom. »Keď budete stáť zajtra pred súdom, takto povedzte: »Cisár môj, vraj ste celý deň nemohli jesť, lebo ste zaránky uvideli moju tvár. Škoda-preškoda, že sa teraz bude povrávať medzi ľuďmi, že kto prvý uvidí nášho vládcu, dostane sa do vyhnanstva.« 
Páči sa obom Bírbalova rada. Híráčand si zaumienil, že presne tak povie cisárovi. Bírbal vzbudzuje sluhovu zvedavosť.
»Mladý si, ale múdry,« vraví mu. »Za dobrú radu dám ti aj ja radu, ak mi povieš, po čo si prišiel a kam ideš.«
»Som básnik, idem na cisársky dvor. Zajtra bude mať každý umelec právo predviesť cisárovi svoje umenie. Bude spomedzi nich menovať laureátov.«
»Má rád umelcov, najmä básnikov. Jeden z najväčších, Tulsí Dás, mu čítaval svoje básne, kresliť ho učil maliar Sajid Alí a ľúbiť hudbu najlepší náš spevák Tánsen z Gvaliáru. Môžeš mi veriť, poznám cisára. Keď sa narodil, dali mu meno Badru-d-dín Muham mad Akbar — Úplnok viery, na radu astrológov posunuli jeho narodeniny o tridsaťosem dní dozadu a dali mu nové meno Džaládu-d-dín — Nádhera viery, ale málokto o tom vie. A v ten deň, keď urobil prvé kroky, strýko Mírza ho udrel podľa starého zvyku turbanom, aj pri tom som bol. Cisár je múdry a dobrý, ale si dávaj pozor pred úradníkmi, nemajú radi básnikov.«
»Ani sa nečudujem,« vraví Bírbal. »Básnik môže ľahko nahradiť úradníka, ale naopak to nie je možné.« »Akbar štedro podporuje umelcov, lebo vie, že umelecké dielo pretrvá stáročia. Lenže je veľa takých, čo sa na úkor umelcov priživujú, chcú ľahko žiť. Preto sám cisár teraz skúša každého jedného. A básnikom dáva veľmi čudné otázky. Dávaj si pozor, aby si obstál.«
»Aké otázky?«
»Aké? Jedného sa opýtal, koľko je hviezd na nebi.
»Čo by si povedal. «
Bírbal rozmýšľa a netrvá dlho, kým sa rozhúta.
»Tisíckrát viac je hviezd na nebi, ako je listov na tamtom baniánovom strome,« odpovedá Bírbal a ukazuje na širočizný strom pred hostincom.
»Nuž na to by ti asi cisár dal ďalšiu otázku. Ako si možno overiť, že je tvoja odpoveď správna?
»Len tak, že rozkážeš vojsku, aby porátalo listy na strome, a podľa ich počtu ľahko vyrátaš, koľko je hviezd na nebi.«
Starý sluha Džauhar bol si už na čistom. Smeje sa aj Híráčand, aj keď pochybujú o presnosti odpovede. 
Híráčand sa spytuje:
»Ako rozoznáš hlupáka od múdreho človeka?
»Kto má v práci úspech, toho pokladám za múdreho; kto nechá nedokončenú prácu, je hlupák.«
»Aj to si pekne povedal. Naisto obstojíš pred cisárom,« povzbudzuje ho Džauhar.
Ešte hodnú chvíľu sa všetci traja zabávajú. Smeje sa cisársky sluha, smeje sa Híráčand, aj hostinský počúva Bírbala. A boli by sa s ním dlho zabávali, ale miestnosti počujú krik.
»Okradli ma! Zlodeji!« kričí akýsi človek a ukazuje raz na dvoch hudobníkov s bubnami a vínou, raz na chudého remeselníka. Vidieť, že ich všetkých podo-zrieva, ale nevie, ktorý z nich ho okradol.
»Prezrite ich!« volajú ľudia v hostinci.
Podozriví sa bránia, ošívajú ; nedovolia, aby im veci prekutávali. Krik a zvada nemá konca-kraja. ZamieŠal sa medzi nich Bírbal a vraví, že on o chvíľu bude vedieť, kto ukradol pocestnému peniaze. Dal doniesť múku a za napätej pozornosti dal každému z podozrivých za priehrštie.
»Každý z vás musí z tejto múky urobiť cesto. Namiesto vody budete používať vlastné sliny. Kým urobíte cesto, ja už budem vedieť, ktorý z vás je zlodej.«
Hudobníci usilovne pľuvali do dlaní s múkou a pomaly sa im podarilo umiesiť trochu cesta. Len remeselníkovi vyschli sliny, keď počul, čo povedal Bírbal. Nemohol urobiť cesto.
»Ty si ukradol peniaze,« vraví s istotou Bírbal.
»Prezrite ho.«  
Mal pravdu, peniaze sa našli. Okradnutý pocestný poďakoval Bírbalovi. Kým hostia večerali, o inom nehovorili ako o bystrom Bírbalovi, básnikovi z Kálpí. A keď sa s ním obchodník Híráčand a Džauhar rozlúčili, do kamarátstva sa mu dali dvaja hudobníci, ktorých zachránil pred hanbou. Keď sa neskoro večer poberali spať, k hostincu pricválali krásne kone a do miestnosti vošiel posol od samého Akbara. Oslovil pocestných:
»Vypočujte rozhodnutie cisára Džalálu-d-dína Muhammada Akbara. Náš najvznešenejší panovník oznamuje svojim poddaným, básnikom, hudobníkom, maliarom, spevákom a všetkým umelcom, že zajtra môžu prísť na jeho dvor predviesť mu svoje umenie. Najlepších umelcov bohato odmení.«
Bírbal vypočul cisárovho posla a pobral sa spať spolu s hudobníkmi. Ten s malými bubnami mu povedal, že sa volá Lad a druhý s vínou Kápur.
Políhali si pod košatý baniánový strom.
»Aj vy k cisárovi?« opýtal sa ich Bírbal.
»Zajtra k cisárovi . . . A ty?«
»Som básnik, idem mu zarecitovať svoje básne. Možno že získam odmenu.« Kápur s vínou mu vraví:
»V niektorých básňach je vera múdrosti.«  
»Sú kľúčom k pokladu, k láske rudí,« dopĺňa Lad.  
»Sotva sa dostaneš na kráľovský dvor, Bírbal.«
»Prečo? Nepočul si cisársku výzvu ?«
»Ba počul, ale vidím, že nemáš ani len malý darček pre úradníkov.«
»Darček? Načo?«
Kápur sa pozrie na Lada.
»On sa ešte pýta! Aby ťa pustili do paláca.«
»Nemám veru darček, ale k cisárovi sa dostanem.« »Bez odmeny?« čuduje sa Lad.
»Bez odmeny.«
Kápur sa mu ľútostivo prizrie, potom ukáže na svoj  batôžtek, z ktorého trčí kohútia hlava.»Poď s nami, možnože sa nám pri jednej odmene podarí prešmyknúť všetkým trom. Dobre ti radím.«
»Počuli ste cisárovo posolstvo, o odmenách pre úradníkov sa v ňom nehovorilo. Nemám svedomie podplácať, a nemám ani čím.«
»Ako málo ešte poznáš život, Bírbal! Vravím ti, pomôžeme ti.«
Bírbal si pohodlne natiahol nohy.
»Ďakujem, netreba,« vraví ospanlivý. »Ale zato, že mi chcete pomôcť, ja pomôžem raz vám .
Už by boli zaspali, ale z cesty sa ozval spev. Smerom k Fatehpur Síkrí tiahne zástup žobrákov.
»Tí sa teraz majú,« vraví Kápur. »Cisár im dal postaviť na brehu rieky Džamuny celú dedinu. Dávajú im jesť, len aby nechodili po žobraní. Polihujú, jedia, nič nerobia a ich dedina sa rozrastá zo dňa na deň.«
»Aj títo sú iste noví prišelci do žobráckej dediny,« poznamenáva Lad.
Bírbal iba pokrútil hlavou nad čudným vyriešením žobráckej otázky, ale už nepovie ani slova. Zavčas rána treba ísť ďalej.  
»Dobrú noc, priatelia.«
»Dobrú noc, Bírbal,« odpovedajú Lad a Kápur.
Ešte sa pomechria. Bubon zahučí, struny na víne zadrnčia a už všetci traja usínajú pod nízkou hviezdnatou oblohou za tichej indickej noci.