10) AKO sa holičovi trasú kolená a dvorania vítajú vílu

(z knihy "Múdry Bírbal" Herman Klačko 1969)

V paláci sa všetko chveje slávnostnými zvukmi. Radostný chýr sa rozniesol o Bírbalovom návrate. Čo malo nohy, prišlo na palácové nádvorie privítať si básnika. Vrava, šum, slova nepočuť. Plná plnučičká je trónna sieň.

A Bírbal stojí pri cisárovi, driečnejší je ako inokedy. Nemá páru, aspoň Rambha si tak myslí.

»Porozprávaj nám, Bírbal, v pokoji, ako to bolo s tou vílou,« srdečne sa mu prihovára cisár. »Kde si ju našiel? Aké odkazy si doniesol od mojich predkov?« opytuje sa naraz toľko vecí a treba priznať, že sám je najzvedavejší, čo vyhúta Bírbal.

Vrava, šum stíchne.

»Porozprávam všetko po poriadku,« vraví pokojne Bírbal.

»Ako sa majú moji predkovia? Pamätajú sa ešte na mňa?« skáče mu do reči cisár.

»Akože, vaša výsosť, pamätajú sa a majú sa dobre.

Nech vám je vraj chvála za to, že sláva ich rodu a vášho mena rozniesla sa po celom svete. Ale pravda je pravda, aj oni tam majú svoje starosti.«

»Ba? Vari v nebi? A čo im chýba?«

»Nič vážne. Všetci tam dobre jedia, veselia sa. Nuž ako v nebi. Len jedno ich trápi.«

»Neobchádzaj, povedz rovno, čo im chýba.«

Bírbal pozerá na holiča, ktorého hrôza vohnala do najtmavšieho kúta.

»Keď som sa prechádzal s vaším cisárskym otcom aj s cisárskym dedom po nebeskom sade, ľúto mi ich prišlo. Váš otec má bradu až po zem, podchvíľou sa o ňu potkýna. A na starého otca zle pozrieť, ako si vláči bradu po nebeskom blate. Obaja sú zarastení až hrôza. Nepekne sa im za to posmievajú nebešťania.

Veru tak, verte!«

»Nuž a čo im tie brady neostrihajú?

»Veď o to ide,« vysvetľuje ďalej Bírbal. »Iní králi majú svojich holičov, len predkovia vašej výsosti nemajú. A hrdosť im nedovolí požičiavať si holičov, keď s tými kráľmi viedli za života vojny.«

»Nemajú holiča?« čuduje sa cisár. »No keď len o to ide, pošleme im ta nášho.«

Holičovi Hadždžámovi načisto zastavilo dych a strach mu už nedovoľoval rozmýšľať. Iba sa chúli v strachu k stene.

»Jóóój! Nie!« počuť jeho tichý ustrašený výkrik.

»Pravdaže im treba poslať nášho holiča, my sa bez neho ľahšie zaobídeme,« vynašiel sa Faríd.

Mal a ostatní dvorania súhlasne prikyvujú.

»Pošleme, pošleme, akože by nie.«

Holičovi udiera krv do hlavy. Zavzdychol:

»Božemôj ! «

»Aj ja som sa sprvoti tak nazdával, ale ťažkosť je v tom, že samého holiča poslať do neba nemožno. Povážte len, k vznešeným predkom jeho výsosti samého holiča? Ako by to vyzeralo?

»Pravda je, pravda,« ochotne prisviedča cisár i dvorania.

»Ani by ho nepustili do nebeského kráľovského oddelenia. Tak mi povedali. Musí ta ísť v sprievode aspoň jedného dvorana, vysokého úradníka alebo ministra.«

Cisár pozerá na dvoranov. Mal sa schováva za Farída, Faríd za Itimáda Khána, ale Bírbalove oči šibú Farída.

»Pošleme teda aj niektorého dvorana, ale ktorého? dozvedá sa cisár.

Trápne je ticho, aj rehotaví úradníci zamlkli.

A Bírbal azda aj trochu posmešne vraví:

»Otec vašej výsosti veľmi spomína Farída. Vraj je veľmi múdry, cestu do neba si nepomýli, je vraj mravný, lebo nepije a nefajčí. No a mňa vedel tak pekne-rúče poslať k cisárskym predkom.«

Faríd sa v strachu obzerá po dvoranoch, belasý je od hrozného jedu a napäto čaká, čo bude.

Cisár naňho pozrie úzkymi očami a vidí, ako sa mu kolená podlomili.

»Ja nie! Ja nejdem!« kričí poplašený.

»A kohože mám poslať?« opytuje sa cisár.

»Nech len ide Faríd, keď ho tam cisárski predkovia v dobrom spomínajú,« prihovára sa lišiacky Mal.

»Ty oplan! Ty lotor! Sám choď!« osopuje sa Faríd na svojho spojenca.

»Musíme hádam vyhovieť želaniu cisárskych predkov,« pokrytecky radí aj Itimád Khán a celý sa trasie od strachu.

»Neboj sa, dostaneš na cestu dosť peňazí,« utešuje ho Muhammad Hakím.

»Po čase sa vrátiš ako Bírbal,« dohovára mu aj šľachtic Khán Khánan.

»Zradcovia! Nech ide Mal, je ministrom!« volá už celý bez seba Faríd.

»Ja nemôžem! Bolí ma noha,« vyhŕkne z neho.

»Ani ja nemôžem, musím tu strihať cisársku výsosť,« ozýva sa aj holič Hadždžám.

»Moji predkovia sú, prednejší, im pôjdeš ostrihať brady,« prikazuje cisár.

»To nemôže byť pravda, to je len žart,« kričí holič a v strachu sa mu roztriasli kolená.

»Nebudeme sa dohadovať, tvoja cesta, Hadždžám, je rozhodnutá,« vraví cisár.

Hadždžám v strachu otvára ústa, najprv vyhŕkne z neho len slovo, dve, tvár má neľudskú, skrivenú, plače.

»Júúúj! Mati moja!« kvíli. »Veď to nebo je len zlý žart!«

Za oplana Farída vlečie kožu na trh, myslí si Bírbal.

»Cestu do neba poznáš, sám si radil, ako ma ta poslať.«

Holič by aj chcel čosi povedať, ale kdeže môže rozprávať, keď mu hrôza zastavila dych. Iba stojí s vypučenými očami.

»Nechcem už počuť ani slovo!« hnevlivo vraví cisár. »Odídeš ešte dnes a odprevádzať ťa bude na tvojej dlhej ceste úradník Faríd.«

Faríd zaškuľuje, ako bolo jeho obyčajou, a holič sa hádže na kolená.

»Milosť! Milosť!«

Ukazuje na Farída.

»To ma on naviedol. Chceli sa zbaviť radžu Bírbala!«

Klameš!« kričí Faríd. »Mal vymyslel cestu do neba.«

»Netáraj! Poslúchni cisárov rozkaz a nerob klebe ty,« vraví Mal v utajovanom strachu o svoju kožu.

»Vy naničhodníci! Takto sa mi odplácate za moju vernosť?« kričí cisár a veru sa v tej chvíli neponáša na človeka, jed sa mu rozlieva do všetkých žíl.

»Milosť! Spravodlivý vládca, milosť!« prosí holič o život, o, ľudskú dôstojnosť, ktorá sa vyžobrať nedá. A to, čo sa stalo potom, trvalo iba chvíľu.

Cisárov prísny pohľad ovalil Farída ako kôl. Stačil ešte vykríknuť:

»Zradili ma!«

Cisár búcha päsťou na operadlo trónu a rázne vystúpi:

»Ak je tu niekto zradca, tak si to predovšetkým ty, Faríd. Zákerne si chcel dať za živa upáliť Bírbala. Naviedol si holiča, aby sa tu stal zločin s mojím súhlasom . . . Nech vás on súdi. Ak sa rozhodne poslať vás do neba, aj taký rozsudok schválim . . . Súď, Bírbal, ako za dobré uznáš.«

Nastalo napäté ticho ako pred popravou. Bírbal vraví pokojne:

»Faríd a holič sa svojím zločinným plánom sami vyradili zo spoločnosti čestných ľudí, nech si idú hľadať šťastie inde. Ak mám právo sám rozhodnúť,

žiadam vašu výsosť, aby sa im ani vlas na hlave neskrivil a aby zostali na slobode.«

Cisár s očami plnými svitu preriekne:

»Odpúšťať, to je veľké umenie. Priveľa sa u nás súdi, odsudzuje a zatracuje, ale ten, kto vie potlačiť svoj hnev, aj keby ho mohol ukázať, zaslúži si úctu. Nech je po tvojom . . . Faríd, Hadždžám, môžete si odísť v pokoji z mojej krajiny, kde vám bolo dobre.« Obaja odchádzajú z dvorany vo veľkej hanbe, s ťažobou na duši. Nevládzu sa ani obzrieť.

Cisár hľadí na básnika, aj dvorania sa mu prizerajú, akoby ho len teraz poznali. A Bírbal sa v tej chvíli cíti bohatý a spokojný; má viac ako tisíce iných, má lásku ľudí.

Na nepríjemnosti najlepšie hneď zabudnúť a tak urobil aj Akbar. Veselo oslovuje Bírbala:

»Povedz už konečne, aká je tá víla.«

»Tebe už len víla chodí po rozume,« kára ho cisárovna.

»Víla? Nuž taká je, akú v ríši vašej výsosti ešte nik nevidel. «

Za napätej pozornosti dvoranov ide k dverám predsiene a oslovuje Itimáda Khána:

»Otvor a nebude ti ľúto.«

Eunuch zvedavo otvára dvere.

»Pozri, tam je,« ukazuje Bírbal do predsiene. »Vidíš tú krásu?«

Daňový úradník vypučí okále do predsiene, obzerá sa po všetkých kútoch.

»Nikoho tam nevidím.«

Bírbal sa naňho pozrie s huncútskym úsmevom.

»Zabudol som zdôrazniť, že víla je nebeské stvorenie a neuvidí ju človek, ktorý klame . . . Nože sa ešte raz dobre pozri!«

»Ukáž? Veru nadpozemská krása!« vraví Itimád Khán, keď sa rozhúta.

Prichádzajú aj iní zvedaví úradníci k dverám. Mnohí len krčia plecami. Iba Mal stojí vo dverách a žasne:

»Toľkú nádheru som ešte nevidel.«

»A tie krásne šaty!« nadchýna sa eunuch.

Cisár už nevydrží, vstáva z trónu.

»Dovoľte, aby som ju privítal. Mne ju doviezol Bírbal do daru.«

»Ale ti je odrazu naponáhlo!« zadrapí sa cisárovná. »Veď je to nebeská stvora, nie? Vari ju nenechám čakať v predsieni?

»Postojte, vládca môj,« volá Bírbal, lebo nechce zosmiešniť cisára.

»Čo zase?« opytuje sa netrpezlivo cisár.

»Cisár náš spravodlivý, sami viete, že cesty do neba niet, že jestvuje len v predstavách jedovatých ľudí. Nijakej nebeskej víly niet v predsieni. Chcel som iba dokázať, ako ľahko vedia klamať poniektorí ministri a úradníci.«

Khán a Mal sa idú prepadnúť od hanby.

»Víly niet? Aká škoda!« vraví s lišiackym úsmevom cisár a obzrie sa pritom na cisárovnú.

»Bírbal si z nás bláznov robiť nebude!« vykríkne napajedený Mal a zazerá ako šelma.

Bírbal nedbá na ministrov útok.

»Ako ťažko poniektorí ministri znášajú žart,« vraví bez podráždenia, »ale robiť čertovské plány a intrigy, to ich neuráža . . . Ako vidíte, ctihodní dvorania, dávať učenosť nehodnému je ako vešať perlový náhrdelník na šiju svini. Minister Mal, vrátil som vám iba cestu do neba, ale sami ste sa zosmiešnili.«

Nech zem pokára Bírbala, pomyslel si Mal a urazený vyšiel z dvorany. Iba Itimád Khán stojí vo  dverách ako drúk a nechápavo pozoruje, ako sa zrazu všetci rozveselili.

»Bírbal! Bírbal! Ale si ty len figliar! Nemožno sa na teba hnevať. Si múdry. A najväčšmi sa mi páči, že vieš povedať pravdu . . . Verte, pravdu aj najnepríjemnejšiu je lepšie poznať ako nepoznať. Nech ti je chvála aj za to, že si nás rozveselil.«

A naozaj sa všetko ponorilo do veselej vravy. Aj slnko sa veselšie klonilo k západu, v sade veselšie spievalo vtáctvo, veselšie veru boli aj tváre dvoranov.

Keď sa v Žltkastom jase tratil deň za hory a zružoveli koruny paliem, sluhovia začali poplašene pobiehať, nevediac, čoho sa chytiť. Nastal šťastný a pokojný večer.

Chýrnu hostinu dal vystrojiť cisár, Vyše dvadsať vyberaných jedál roznášali cisárski kuchári. Sluhovia dlho do noci vymieňali sviece a fakle, aby bolo všade svetla dosť. Voňalo santalové drevo, palmové víno a najjemnejší tabak.

Bol to zasa jeden z tých prekrásnych večerov, keď mali hlavné slovo umelci. Lad a Kápur vyhrávali ako nikdy. Cisárovo oko neraz spokojne spočinulo na Bírbalovi. Vše sa schuti rozosmial, keď mu cisárovná spomenula vílu.

»Najkrajšia víla je moja Rambha,« vraví Bírbal. »A keby vaša výsosť dovolila, oženil by som sa s ňou.«

Cisárovná prikyvuje s Úsmevom.

»Dávno už čakáme na tieto slová, milý Bírbal. Rada ti šťastie dožičím.«

Rambha skláňa hlavu a na pery jej sadá skrytý úsmev.

»Ožeň sa, ožeň,« vraví cisár, »ale vyčkaj trochu. Chystám sa zostaviť novú vládu. Mal by si mi pomôcť, a ak budeš chcieť, môžeš v nej byť ministrom.«

»Ďakujem za veľkú česť aj za dôveru, vládca môj.

Pomôžem vám zostaviť takú vládu, aby nebola ľuďom na posmech, ale nežiadajte, aby som bol ministrom. To nie je moja robota. Vrátim sa k svojim básňam.« Ukazuje na Lada, Kápura a Tánsena.

»Tak ako oni, nech robí každý to, Čo vie. Ale pomáhať vám budeme, kým len budete mať na mysli dobro nášho ľudu.«

Cisár dobrotivo prijal múdru reč. Sám nalial dve plné čaše palmového vína a pripil si na priateľstvo s básnikom.

Aj Bírbal pripíja na zdravie svojim z Kálpí, na lásku k Rambhe a dlho-dlho rozpráva cisárovi o kráse ľudových piesní, o tanci, o rozprávkach, aj o ton najvzácnejšom, o zdravom smiechu ľudu.