"Korupcia"

„Včera mi posol doniesol dôverný list od váženého občana z Dillí. Píše mi, že sa tam povážlivo rozbujnelo úplatkárstvo. V liste spomína vysokopostavených úradníkov, vyslaných z cisárovho dvora. Remeselníkov, roľníkov a mešťanov ožobračujú, zastrašujú. Nebudem spomínať mená, kým sa veci nevyšetria, ale smutno mi je, keď čítam takýto list od starého priateľa, ktorému verím každé slovo . . . Prosím, vládca môj, aby ste dali vec vyšetriť a zbavili tak pliagy úplatkárstva občanov mesta Dillí.“
„Tak ako nemožno prejsť suchou nohou cez vodu, tak nemôže prejsť človek životom bez hriechu. Ale zlé skutky sa vrátia k človeku, ani čo by bol strojcom vlastného potrestania . . . Prirodzene, s vyšetrovaním začneme hneď. Chcem vedieť, kto je v Dillí najväčším korupčníkom, a toho príkladne potrestám. Ide o peňažité prečiny, mal by sa ujať vyšetrovania minister Todar Mal,“ navrhuje cisár.
„Nazdávam sa,“ hovorí pohotovo Faríd, „že by mal Todar Mal sťaženú prácu ako hocikto iný z kráľovského dvora. Priveľmi nás poznajú. Ale navrhujem na toto poslanie Bírbala, o ňom ešte máločo vedia, nepoznajú ho.“
„Zase Bírbal! . . . Ale voľba výborná, nech ukáže, čo vie .... Bírbal, prevezmi list od Fazla, sú v ňom podrobnosti. Očakávam, že mi v najbližšom čase dovedieš pred súd najväčšieho korupčníka z Dillí. Odídeš ešte dnes. “
.
.
„Len dávaj na seba pozor. Nežičlivci iste pošlú za tebou zveda. Budú sliediť a urobia všetko, aby si sa z Dillí nevrátil.“
„Aj na to som myslel. Preoblečiem sa, zmením trochu svoj vzhľad a o chvíľu Bírbala nebude.“
V ten istý deň Bírbal preoblečený za bohatého bankára nasťahoval sa v Dillí oproti domu policajného náčelníka. A nie náhodou. Náčelníkovo meno našiel na prvom mieste v liste, ktorý dostal od ministra Fazla.
Na druhý deň už zrána Bírbal sedí v parádnej tunike a v šviháckom turbane a verande a vyberá od kupca najdrahšie koberce. Ešte ani obed nebol, už susedia vedia, že sa sem nasťahoval zázračne bohatý bankár menom Maheš Dás. Matky už vedia, že je slobodný. S dcérami prechádzajú popred jeho verandu ľahučkými krokmi, úsmevček im zažiari na tvári, alebo sa zapýria, keď vidia Bírbala.
To všetko vidí z náprotivného okna bystré oko policajného náčelníka. Umára sa, trápi ho závisť a túžba po bohatstve, po bankárových peniazoch. Nasadí si aj on najkrajší turban a novú rovnošatu s mečom. Vyjde na priedomie akoby len tak očistom. A čuduj sa, svete, bankár naňho kýva priateľsky.
„Poďteže, sused, poďte mi poradiť. Nevyznám sa v kobercoch a vôbec nepoznám tunajšie ceny.“
Preľaknutý kupec s kobercami mu znížil cenu na polovicu, len čo zbadal policajného náčelníka. A už by sa bol poberal, ale bankár ho prívetivo zadržal.
„Nechoďte ešte, chcem si vybrať ten najkrajší.“
Zoznamuje sa s policajným náčelníkom a spolu vyberajú. Náčelník sa jedná, akoby za vlastné kupoval, vadí sa s kupcom, ale bankár Dás ho preruší:
„Netreba sused,“ vraví „a kupuje najdrahší koberec bez slova.“
Ďakuje za pomoc náčelníkovi a pozýva ho do domu na pohárik araku a na dobrú rybu, čo rozvoniava z kuchyne. A kým sa zvečerí, policajný náčelník ho už nazýva rodným bratom. Pochváli sa, že má v sídelnom meste Fatehpur Sikrí švagra, vraj najvplyvnejšieho človeka na cisárskom dvore – Farída.
„Bez neho, môj milý, cisár ani slamu krížom nepreloží, starne už . . . Predstav si, čo ten náš starý cisár vymyslel.“
„Vydal nariadenie, podľa ktorého všetci žobráci majú dostávať šaty a jedlo na štátne trovy. Či to svet videl?“
„Naozaj urobil chybu, aj keď dobre chcel.“
„Chybu? Hlúposť! Keby môjho švagra Farída nebolo, bol by štát poriadne doplatil.“
„Čo urobil?“
„Žobrácku dedinu podpálil a niet žobrákov, rozpŕchli sa.“
„Múdro spravil,“ chváli Bírbal Farída.
„Dobre mi je s tebou, braček,“ vraví náčelník, „ale musím sa ešte pozrieť za mojimi strážami. Rozoslal som ich po meste. Prezradím ti čosi, ale nikomu ani muk!“
„Ani muk!“
„Ty si predsa bankár a človek múdry, ale si ešte mladý a neskúsený. Máš svoje obchody a do toho nikoho nič. Ja vravím, treba žiť a druhým dať žiť ... Nuž dávaj si teraz pozor. Švagor mi odkázal, že do Dillí príde kráľovský kontrolór Bírbal.“
„Ako?“
„Bírbal, akýsi brahman, sedliak. Nám, pravdaže, cez rozum neprejde, ale aj tak – pozor!“
„Dúfam, že mi ho ukážeš, aby som sa pred ním nedopustil chyby.“
„Akože, zajtra prídeš ku mne, zabavíme sa a ja ti poviem všetko, čo viem.“
Prešiel deň, prešiel týždeň. Maheš Dás už vedel kadečo od policajného náčelníka, ale kde je Bírbal, to mu povedať nevedel.
Od Rambhy dostal Bírbal odkaz, že bol sám Faríd v Dillí pomôcť švagrovi hľadať Bírbala, ale nepochodil. A náčelník sa už aj prestal starať o Bírbala, mal čosi iné za lubom.
„Počuj, sused,“ vraví bankárovi, „taký bohatý a mladý človek, ako môžeš žiť bez ženy?“
„Mám väčšie nároky. Ožením sa iba s dievčaťom z vysokého brahmanského rodu. O peniaze mi nejde. Ak takú nenájdem, zostanem starým mládencom.“
„Čo ti bráni, aby si sa s takou oženil?“
„Nikoho tu nepoznám.“
„Keď len o to ide . . . Tamto naproti býva dievča, je šľachtičná a na dôvažok aj bohatá. Počul som, že sa jej páčiš.“
„Naozaj?“ prejavil Bírbal vážny záujem.
„Počuj, veľa času nemám, ale ak i dáš tisícku za námahu, zariadim, čo treba.“
„Vravíš, že je z brahmanského rodu a bohatá? Dám ti hneď závdavok, ak mi zariadiš stretnutie.“
„Zariadim, ak chceš, ešte dnes.“
Bírbal vyberá peniaze.
„Tu je závdavok, tristo rupií. Idem teraz do mesta, mám tam čosi vybaviť, a ty sa s ňou zatiaľ pozhováraj. Povedz jej, nech príde dnes večer, až sa zotmie, sem na verandu.“
Policajný náčelník si natešený schováva peniaze.
„Tak ako vravíš sused. Všetko zariadim.“
Len čo sa zotmelo, spustla ulica a ľudia si políhali spať, Bírbal si sadol na verandu a čakal. Netrvalo dlho a zbadal, ako sa tmou prikráda k jednému z náprotivných domov postava policajného náčelníka. Zahvízdal. V dome sa otvára okienko, vidí ruku, lampáš a za ňou škaredú tvár ženy.
„Hamída! Hamída! To som ja.“
„Pôjdeme už?“
„Ak máš závdavok, poď. Zasnúbiš sa ešte dnes.“ Potvora náčelník aj na nej, na nešťastnici, zarába, pomyslel si Bírbal.
Vyšla.
„Neklameš, náčelník?“ vraví nedôverčivo Hamída a podáva mu peniaze.
„Ak cigániš, udám ťa. Pôjdem na súd a nedám pokoja, kým ťa nezničím.“
„Viem, čo robím. Pozri, tamto je bankárova veranda. Choď ta a počkaj naňho.“
„Ako môžem sama, ešte ma ani nepozná.“
„Nerob si starosti, sám mi tak kázal, aby sta sa mohli v pokoji dohodnúť.“
Náčelník sa stráca v tme, Hamída si popráva účes a vkráda sa na bankárovu verandu.
Bírbal vychádza z tmavého kúta s bielym rancom, ktorý vyzerá, ani čo by bol zakrvavený, a v ňom má čosi také veľké ako ľudská hlava.
„Kto je na mojej verande?“ zvolá prísne.
Hamída preľaknuto zjajkne.
„Jjj-á-á .... Hamída.“
„Aha, to si ty? Tak ty sa chceš za mňa vydať?“
„Chcela by som.“
Bírbal sa drsne rehoce. „Kde je chyba? Zasnúbime sa! Objím ma, verenica moja.“
Hamída sa opatrne k nemu blíži. Odrazu odskočí, ľaká sa zakrvaveného ranca.
„Čo to máš?“ opytuje sa v strachu.
„Ak nikomu nič nevyľapoceš, poviem ti.“
„Nikomu nepoviem ani slovo.“
Bírbal dvíha ranec.
„Vidíš, tu je hlava môjho dlžníka . . . Nechcel platiť, odrezal som mu ju,“ vraví a rukou si robí posunok pod krkom.
„Jóóój“ tlmene zjajkla Hamída.
„Hlavu idem zamknúť do skrine. Potom sa pozhovárame. Ale ani slovo, lebo pochodíš ako môj dlžník. Rozumieš?“ naháňa strach Bírbal.
„Nikomu! Nikomu ani slovo!“ vraví a zubami drkoce Hamída.
Bírbal vchádza s rancom do domu. Hamída sa trasie ako osika. Odrazu zbehne z verandy na ulicu a začne vrieskať: „Pomóóc! Pomóóc!“
Bírbal už opäť stojí v tme na verande a smeje sa, keď vidí vybehnúť náčelníka v košeli a s lampášom.
„Čo sa robí? Čo kričíš?“
„Zničil si mi život, ty oplan.“
„Utíš sa hlupaňa, povedz pokojne, čo sa stalo.“
„Zabil človeka! Odrezal mu hlavu!“
„Komu?“
„Dlžníkovi! Zavrel ju do skrine. Aj mne odreže hlavu, uvidíš.“
„Neuveriteľné!“
„Za také zviera si ma chcel vydať?“
„Pozrime sa, aká beštia!“
Hamída plače.
„Zabije ma! Zabije ma!“
„Nič ti nespraví. Dám ho zavrieť, obesiť, ničomníka!“
Hamídu už nevidieť a náčelník vchádza do svojho domu.
O malú chvíľu počuje Bírbal hvizd píšťaly. Potom sa pri verande zjavujú dvaja policajti s náčelníkom.
„Vojdite sem do domu, chyťte bankára a odveďte ho do žalára.“
Policajti chytia Bírbala na verande.
„Prečo chceš zavrieť nevinného človeka?“
„Mlč, ty beštia! Nepretvaruj sa! Poviažte ho a do väzenia s ním! O pár dní odvisneš.“
„To sa ešte uvidí, začo?“
„Veď ty dobre vieš, začo!“
Bírbala odviedli do väzenia. Zle sa mu spalo na tvrdých kameňoch poviazanému.
Ráno za svitu sa otvoria dvere cely a nad ním stojí policajný náčelník.
„Vieš, čo ťa čaká, bankár?“
„Viem, ale som si mysle, že my dvaja sa dohodneme . . . Chceš byť bohatý, náčelník?“
„Stala sa vražda!“
„Ale nikto nič nevie a nebude vedieť, ak ma hneď pustíš. Len čo vyjdem von, budeš bohatý.“
„Neverím ti!“
„Rozviaž povraz a otvor dvere cely. Sľubujem, že o pol hodiny odídem z Dillí . . . Povedz, koľko chceš.“
„5000 rupií.“
„Dobre, budeš ich mať.“
Keď vyšli spolu na cestu, Bírbal vybral spod košele mešec a odrátal náčelníkovi 5000 rupií v zlate.
O pol hodiny cválal na koni do sídelného mesta . . .
Na tretí deň po Bírbalovom návrate už stojí policajný náčelník pred cisárskym súdom pre úplatky, Bírbal je hlavným svedkom.
„V Dillí som žil preoblečený za bankára.“ Vysvetľuje. „Náčelník bol so mnou zadobre, kým som ho hostil. Chcel ma oženiť s dievčaťom z brahmanského rodu. Za sprostredkovanie si žiadal od oboch po tisíc rupií. V deň zasnúbenia som si kúpil červenú dyňu, a keď prišla ku mne Hamída, povedal som jej, že mám v ranci odrezanú dlžníkovu hlavu. Začala vrieskať, že som vrah, a oznámila ma policajného náčelníkovi. Ten ma dal zavrieť, nevyšetroval ma, ale na druhý deň v presvedčení, že som vrah, prijal úplatok 5000 rupií a pustil ma na slobodu.“
„Hrubo porušil úradnú povinnosť a svojím počínaním sa usvedčil, že je hotový prijať a za úplatok pustiť na slobodu vraha.“
Faríd tŕpne, ale nemôže nič robiť. Nemôže obhajovať náčelníka, lebo mu je švagor. Zato bezhranične nenávidí Bírbala.
„Hovorí sa, že peniaze otvárajú všetky dvere. Áno, dakedy aj dvere žalára,“ vraví cisár.
Potom vynáša prísny rozsudok a Bírbalovi ďakuje za dobre splnenú úlohu.